REFRÉN

Ži tak nech ťa to nepochová,
to nechaj na osud na život v okovách,
tradícia je to čo sa dochová,
a výdrž to čo ťa to núti robiť odznova.

keď už neviem jak dálej, mám toho moc, už de noc už nonstop v toku prúdom tahaný von z doku, von z domu
zdá sa mi že mám sto nôh a sto rúk, za rýchlosť pár pokút,
vtedy potrebujem vypnúť, bežím s rukami na brade do tmy nech tam môžem vdýchnuť,
pokoj, dať pohov mojim krokom, aj keď bežím, oddychujem ustáva pochod.
, jedno telo jedna myseľ jeden pôvod.
energiou nemrhám ju rozkladám,
preto cez deň vládzem a noci taktiež zvládavam,
predo bežím a nezaspávam, preto čím ďalej tým menej nadávam,
hľadám zmysel, to neni sopel čo by tu visel,
pre každého je iný , čo si si myslel?
Nehľadám patenty, počúvam okolie no nič neni isté,
Nehľadám súperov oni ako keby hľadali mňa,
moja cesta je priama no každú chvíľu je križovatka.
každý má záujmy doba je taká a mňa zaujíma,
kedy prestanú byť záujmy a ľudia sa začnú zaujímať,

REFRÉN

Ži tak nech ťa to nepochová,
to nechaj na osud na život v okovách,
tradícia je to čo sa dochová,
a výdrž to čo ťa to núti robiť odznova.


Keď už neviem jak ďalej, a hľadám písmená v knihách, obraz mám rozostrený, ľudia volajú a chcú mi pridať, chcú ma vídať, niekde posúvať náš spoločný prípad. Začínam si zvykať na samotu, a nechcem ich vnímať. Ako by bez rešpektu si myslia že som dokonalý stroj. Staviam pred seba múr, no je priehľadný jak dáky závoj. Už neviem jak povedať, dosť. Už je toho moc, cez deň či noc neviem čo je hlad, kto je brat, a za jak dlho Kat bude chcieť mňa si vziať. Preto keď neviem jak ďalej už nechcem sa hnať. Viem že nemám to vzdať. Vydržím, do duše a tela budem chcieť pokoj si priať. Poprosím vstať vážení nechajte ma vydýchať. Otočte sa iným smerom nechcem sa už viac vyplytvať. Moja myseľ potrebuje pokoj, je mi fuk, či idem s dobou, potrebujem pohov, by som sa pohol z toho, by som mohol v poho koncentrovať v silu, stres ju bere každú chvíľu, sa môže stať že príde výbuch. Ale čo keď tie stavy prídu?!