REFRÉN

Kníšeme sa keď sme vo výške,

výške, z lásky závrat máš

a život ako z ríše snov, síce ne,

no ty sa na mňa nehneváš

a si moja jediná, si moja jediná.

Kníšeme sa keď sme vo výške,

výške, z lásky závrat máš

a život ako z ríše snov, síce ne,

no ty sa na mňa nehneváš nechápem to, to.

EGO

Vo dverách odchádzam a ty voláš stoj,

ja sa otočím a pýtam sa zase, že "čo ?".

Počul som to všetko toľkokrát,

že nemám silu to vnímať,

ani počúvať a preto stojím,

jako debil vo dverách asi po stý krát,

zabuchnem a dopredu sa pozerám už sám,

stačilo by možno milé "čau"

a všetko mohlo byť iné,

všetko mohlo byť fajn, ach jaj,

život píše zvláštne básne o nás,

príbeh náš, po tom všetkom ďakujem,

že som sa mohol vrátiť a teba doma stále nájsť,

jou, keď vonku prestane pršať

a vnútri nebude chlad,

hriechy našich otcov prestanú meniť,

našu tvár znovu prestanem,

trčať s luďmi do rána tam,

keď zase za ruku ťa budem môcť držať snáď,

všetky večery s ich príhodami pamätám,

stáli, spievali a milovali z postele pád,

stále som z teba paf a zahučím bárz,

aj na celý barák, že ťa mám strašne rád,

jou, život píše krásne básne o nás,

príbeh náš, ako sa usmievaš

a plačeš a pritom dokážeš byť stále nádherná.

REFRÉN

Kníšeme sa keď sme vo výške, výške,

z lásky závrat máš

a život ako z ríše snov, síce ne,

no ty sa na mňa nehneváš.