Už dávno nemám nervy, iba reflektujem život.
Sedím, žerem pukance a sledujem to kino.
Veci idú za radom, nič neobíde mimo,
od prvého dňa, až kým ťa nezasypú hlinou.
A pretekať sa v tom, do je vác a kdo ne,
ťa môže baviť dovtedy, kým nepríde to zlé
a nepochopíš, že to zlé vlastne neni zlé
a naučí nás to byť tým, kým naozaj sme.
Najprv došla smrteľná choroba mojej mamy,
prekonala ju, no došli dojebané vzťahy,
doba, kedy sme sa nebavili je za nami,
teraz hovorím, ďakujem za život, nech sa ti darí.
Potom došla skurvená choroba mojej ženy,
ten deň, keď som ju našiel ležať nevládnu na zemi,
zastavil sa čas, len strach a 4 steny.
No viem, že keby sa to nestalo, tak dneska neni.
Pancier, sedím a reflektujem život.
Anjel, verím, učím sa svojou chybou.
Hajzel chorý, nechcem byť svojou vinou.
Človek, jeho podstata ukrytá pod hladinou.

Ref.:
Šeci chcú tú hlavu mať
v oblakoch a zabúdať.
Každý chce, čo nemóže mať,
kým mu nezoberú to, čo má,
to, čo má /skap/.

Každý parazit, zahodiť za nohy z okna tie parohy
odpíliť nevláčiť do staroby, aj keď nikdo nemá tie návody,
nádoby na body a ľudia bez nich neprežijú ako bez vody.
No zdravá hlava kľudne, prežije aj bez nohy,
preč z doby, kde hlavnú rolu hrajú hlavne tie prevody.
Lóve jak prechody pre chodcov ale nehody sa dejú, ľudia nejsú
feroví.
Aj keď lóve treba, vráťme náš čas do rodín.
Tridsiatnici nemajú deti, tak kdo ich porodí
a nedochádza im to, keď sa kuknú do hodín.
A pretekajú sa v pičovinách, kdo ďalej dohodí,
čím viac toho máš, tým si menej slobodný.
A farizeji mali by byť menej pobožní,
ale jebať na to, dávať rady nejsom ochotný,
lebo polku života strávime len s kokotmi.
Už mi ich nevoď do života, prosím bože, pomôž mi.
To sú veci, ktoré mám na očách každý deň, som na to sám,
no naučilo ma to ťažiť zo šetkých strán,
lekcie života zo šetkých rán.

Ref.:
Šeci chcú tú hlavu mať
v oblakoch a zabúdať,
každý chce, čo nemóže mať,
kým mu nezoberú to, čo má
to, čo má /skap/.